Daniela Žoldáková | Skenar akadémia Slovensko

Mgr. Daniela Žoldáková

Mgr. Daniela Žoldáková

Profesionálny terapeut SAS I. stupňa v Košiciach
Lektor SAS I. stupňa v Košiciach

skenar terapeut od roku 2020
lektor SAS od roku 2021

Skenar a kakaová ceremónia

„V predvianočnom čase som si povedala, že je super sa zastaviť a užiť si kakaovú ceremóniu s meditáciou a poďakovaním sa za celý rok a nastavením sa do ďalšieho nového roka. To som ešte netušila, že skenar v mojej kabelke tam zohrá pre mňa dôležitú úlohu. Nemala som vtedy zámer mať ho so sebou, jednoducho to tak vyšlo, že som ho mala.

Po úvodných slovách, pri postupnom zoznamovaní sa účastníčok a stišovaní a spomaľovaní, som si kútikom oka všimla, že jedna sviečka v sklenenom kahančeku na stole s obrusom vedľa mňa akosi šľahá veľký plameň. Zdvihla som sa, snažiac sa nerušiť práve hovoriacu účastníčku a pristúpila som k sviečke. Keď som videla, že plameň je naozaj veľký, že presahuje kahanček až dohora, tak som ho chcela zobrať zo stola, aby tam nechytil obrus alebo niečo iné. Chytila som ho do ruky – trvalo to len veeeľmi krátko, hneď som ho musela pustiť, pretože okamžite prišla informácia, že je to veeeľmi horúce pre môj ukazovák. Chytila som to totiž špičkou ukazováka v miestach, kde plameň veselo olizoval sklo. Tak som potom s malou dušičkou a prosbou v hlave, nech to zafunguje, jemne fúkla zhora do kahančeka. Našťastie si ten plameň dal povedať a zhasol. Nebezpečenstvo ohňa pominulo a začala som vnímať realitu. Ostatné účastníčky už sledovali viac mňa, ako jednu z nás, čo rozprávala o sebe. A môj ukazovák kričal od bolesti. Ušami to nebolo počuť, ale bolesť bola veľmi silná. Prvá reakcia bola, že som to strčila pod studenú vodu. To bolo celkom fajn, schladilo sa to, ale bolelo aj pod vodou. Keď som ho z pod vody vytiahla, bolelo to ooooveľa oveľa viac. Tak mi už v hlave išli otázky a predpovede typu: Môžem ho mať vôbec pod vodou? Je to riadna popálenina, takú silnú som ešte nikdy nezažila. Bude tam určite minimálne pľuzgier, alebo rana alebo čo ja viem čo ... Ešte že je to ľavá ruka (som praváčka).

Ostatné účastníčky sa mi tiež snažili pomôcť či poradiť. Ceremónia bola definitívne týmto počinom prerušená. Tak som si povedala, ok, nechcem to tu ďalej rušiť, nech si kľudne užijeme všetky to, čo chceme a potrebujeme. Jasné, že som vedela, že mám skenar v kabelke. Tak som ešte asi minútku chladila prst pod studenou vodou a potom som jednoducho vytiahla skenar, sadla si na svoje miesto. Bolelo to ukrutne, aj keď popálená časť ukazováka bola naozaj len malá – špička prsta. Tak som pekne zapla skenar na 350 Hz, priložila prst tak, aby sa elektróda skenaru (pasívna aj aktívna časť) dotýkala aj popálenej časti, ale z väčšej časti to bolo na poslednom článku ukazováka, veď je predsa malý. Energiu som nezvyšovala, lebo aj minimálna bolela neskutočne. Účastníčkam aj organizátorke som sa ospravedlnila za vyrušenie a vysvetlila im, že to bude v poriadku, len tu občas budú počuť slabé pípania skenaru (profi skenar, keď si odmeriava čas). Všetko bolo v kľude, mohli sme pekne pokračovať ďalej. A ja som tiež veľmi jasne a kľudne vedela, že to takto bude fajn, aj keď hlava si myslela, že uvidíme potom, čo a ako to bude s popálenou časťou vyzerať.

Tak som si dalšie časti ceremónie, rozprávanie, kreslenie zámerov, meditáciu aj samotné popíjanie výborného kakaa užívala so skenarom na ukazováku. Dalo sa to držať len jednou rukou, druhou som mohla pekne kresliť, takže to bolo celkom ok. Účastníčky si to už nevšímali a ja som už len občas prepla frekvencie – 350, 15, 60, 180 Hz. Sama neviem, ako dlho to bolo – asi okolo jednej hodiny. Ukazovák sám riadil, či ešte treba alebo nie. Lebo keď som dala skenar dole z prsta, bolelo to preveľmi. Keď bol skenar na prste, tiež to bolelo, ale menej. A hlavne som cítila takú inú bolesť so skenarom, takú živú, že tá koža aj ukazovák tam sú a prúdi to nimi. No a asi po hodine, to zrazu bolo celkom fajn, už som to len jemne cítila. A keďže sme si ešte chceli zatancovať a potom odísť domov, tak som skenar odložila. Ukazovák už tak nepútal pozornosť, tváril sa, že sa má celkom dobre.

Ešte doma večer som ho kontrolovala, miesto popálenia bolo také ružovejšie a teplá voda sa mu nepáčila, ale inak všetko ok. Takže už som na to skenar nedávala. Ráno keď som sa zobudila, pozerám na svoj ukazovák a ten má na špičke normálne ružovú pokožku ako zvyšok prsta, žiaden pľuzgier, žiadna spálená koža, žiadna rana. NIČ. Aj citlivosť normálna, ako druhý ukazovák. Sama som bola prekvapená, ako úžasne sa dal dokopy. Vtedy som znova bola veľmi vďačná za skenar. A za to, že aj keď som nič super s prstom nerobila, lebo som bola na ceremónii a nebol tam čas a priestor vymýšľať všelijaké spôsoby, ako na to čo najlepšie so skenarom ísť, len som ho jednoducho mala na prste s rôznymi frekvenciami a s prevaľovaním po prvom článku ukazováka a popálenej časti. A ukazovák sa mi odvďačil tak, že mu už na druhý deň ráno vôbec nič nebolo. Pozerala som na neho s úsmevom od ucha k uchu ako na zázrak. Hlavne, keď som si spomenula, ako príšerne to bolelo po tom popálení sa. Takže vďaka za skenar a za to, že som ho mala so sebou. A použila ho.“ :)